Naučte sa prijímať vek s nadhľadom a pokojom

„Čo so mnou robí starnutie? Netuším. Viem len jedno: stojím mu zoči-voči, nepopieram ho, nesnažím sa pôsobiť mladšie, ako som. A už vôbec si nemyslím, že život v starobe má menšiu hodnotu.“

Každý chce žiť dlho, ale nikto nechce byť starý – tento paradox poznáme všetci. Populárna nemecká autorka a literárna kritička Elke Heidenreichová sa vo svojej osobnej a úprimnej eseji Umenie starnúť zamýšľa nad tým, čo znamená starnúť – fyzicky, duševne aj spoločensky.

V starobe človek nesie dôsledky za všetko, čo v živote urobil alebo neurobil. Autorka so životnou múdrosťou, s nadhľadom a humorom však ponúka čitateľom pohľad na starnutie ako na proces, ktorý nemusí byť iba stratou, ale aj oslobodením.

Starnem naplnená zvedavosťou. Pozrime sa, kolená štrajkujú. No toto, počujem, ako mi bije srdce. Dosiaľ som si ani nevšimla, že nejaké mám a že tak prudko búši, keď stúpam hore schodmi. Častejšie si musím sadnúť. No a  čo? Jednoducho si sadnem.

Elke Heidenreichová čerpá z vlastných skúseností, pričom sa dotýka tém ako zmeny v medziľudských vzťahoch, bilancovanie života, osamelosť, ale aj spoločenské predsudky voči starobe. Popritom spomína dôležité literárne diela a myšlienky, ktoré ju sprevádzali počas života.

Toto osobité a povzbudzujúce čítanie ukazuje, že starnutie nemusí byť iba o orezávaní možností, ale aj o získavaní nových perspektív – a že skutočné umenie života spočíva v tom, aby sme ho vedeli prijať v každej fáze.

Skutočnosť, že sme starí, sa najprv prejaví na drobnostiach. Okuliare majú čoraz hrubšie sklá. Častejšie sedíme u zubného lekára. Obľúbené sako sa nedá zapnúť. Štyridsať rokov som vážila šesťdesiat kíl, teraz vážim sedemdesiat, hoci sa stravujem rovnako a nejem viac, skôr menej. Tak to v starobe zrejme chodí – človek je ťažkopádnejší aj ťažší. Nosíme pohodlnejšie topánky. Nie je jednoduché nájsť také, v ktorých sa dobre chodí a zároveň dobre vyzerajú.

V knihe Umenie starnúť sa zamýšľa nad tým, ako starli ľudia kedysi a ako starneme dnes, prečo nikdy nemala deti a aký mala vzťah s vlastnou matkou. Nevyhýba sa ani témam ako samota, strata blízkych či chudoba v starobe. Heidenreichová čerpá zo svojho širokého rozhľadu v literatúre, divadle, hudbe, filme aj filozofii a práve vďaka tomu dokáže o starnutí písať krásne.

V jej texte cítiť životnú skúsenosť, nadhľad i schopnosť pomenovať veci pravým menom. Tak nám dodáva odvahu, prináša pokoj aj pobavenie a pripomína, že staroba je rovnako plnohodnotnou súčasťou života ako mladosť – len je iná.